Bola sobota.
Nechcelo sa jej vstávať. Najradšej by v tej špinavej posteli zostala ležať do večera a od večera zas do rána a od rána do nekonečna. Chcelo sa jej spať navždy. Naivne verila, že keď si skryje hlavu medzi vankúše a celá sa zahrabe hlboko dnu pod perinu, zmizne aj z tohto pomýleného sveta. Už absolútne ničomu nerozumela. Nechápala systému vlastnej existencie, nevedela si odpovedať na neustále narastajúci počet rozličných otázok začínajúcich a končiacich sa tým istým „PREČO?“ Nerozumela zmyslu slov, ktoré sa jej vynárali v mysli, akoby hovorili cudzou rečou, nerozumela čo sa včera stalo, všade cítila pichľavosť prázdna, ktoré ju dusilo, žalúdok sa jej obracal na všetky strany a hlavu mala ťažkú od váhy blúdiacich myšlienok, ktoré sa neustále rozmnožovali, narastali a rozptyľovali sa ďalej do nedohľadného konca.
Na nohách mala navlečené biele štrikované ponožky, z nočného stolíka verne sídliaceho vedľa postele zaváňala aróma bylinkového čaju a izbu ozvučovali monotónne hlasy televízora. Bola jej zima, ale nevedela sa zohriať. Bola hladná, ale nemala chuť jesť. Bola unavená, ale nemohla spať. Civela na telku, ale nevnímala ju, len uprene sledovala tie komické postavy, smiešne otvárajúce ústa a podivne gestikulujúce, márne snažiac sa niečo vysvetliť.
Rebeka sa cítila ako smrteľne chorá, ktorej do súdnej hodiny chýba už len niekoľko minút. Ani tá blbá telka ju nevedela priviesť na iné myšlienky. Začala prepínať programy od nuly nahor, zastala na VH1, dala hlasnejšie a opäť nepríčetne čumela. Cítila sa ako malý pavúk zapletený do vlastných spletí myšlienok, predstáv a spomienok. Stále nemohla uveriť tomu čo sa stalo. Čo ak to bol len zlý sen? Nie nebol to sen, zatiaľ taká pomätená nie je, aby nevedela rozoznať skutočnosť od imaginácie. Ale vzbudzovala v sebe nádej, perspektívne dúfanie, že pomiatol sa asi on a dnes určite zavolá...
Nevolal... Bezduchý stratený deň sa schyľoval k večeru a on stále nevolal... Prečo? Čo sa to deje? Potrebuje viac času? Pocit stiesnenosti ju opäť zahalil do tmy ako šedé mraky pred búrkou. Do očí sa jej tisli slzy, prichádzal dážď...
Všetko sa vyvíja pomaly, premýšľala, len náš nedostatočne využívaný mozog to nevie pochopiť, preto máme pocit, že sa na nás lavína zosype z ničoho nič behom jednej sekundy, behom jedného okamihu a my sa stratíme pod jej dosahom, ktorý nás buď úplne zmetie z tohto sveta alebo nám pod vplyvom tvrdého náporu vyrazí dych a v niekoľkých minútach, pre nás možno v tej chvíli nekonečne dlhých, nás pomaly zadusí. Lenže lavína z niečoho predsa musela narásť. Vločka za vločkou sa hromadila, sneh sa nakopil a váha rástla. Stačil malý záchvev, či silnejší prievan a všetko sa zosypalo, všetko sa zničilo, všetko to zostalo niekde zasypané s otázkou vo vzduchu ako nemý výkrik, ktorý sa ozvenou šíril stále ďalej, ale odpoveď už neodznela. Zostala pod povrchom...
Komentáre