Bol piatok
Konečne zazvonilo.
Rebeka už bola dávno prezutá, a tak sa rozlúčila so spolužiakmi a ponáhľala sa domov. Tam hodila bleskovú sprchu a prezlečená trielila na vlakovú stanicu, ktorá našťastie sídlila len pár metrov od ich paneláku. Len čo dorazila, červené blikajúce svetlá začali signalizovať príchod vlaku. Zvláštne bolo, že sa netešila, naopak jej predošlý nepríjemný pocit sa začal stupňovať.
Počasie vonku bolo otrasné. Ani príjemne teplo ani zima, čiže asi tak, že keď máte oblečenú bundu alebo hrubšiu mikinu, je vám v nej dusno, ale keď ju nemáte, tak vás prevetráva neznesiteľný vietor. Zem bola pokrytá starým snehom, ktorý sa nie a nie chcieť roztopiť a cesty s chodníkmi boli zaplavené mlákami a odpornými čľapkanicami, po ktorých sa strašne zle chodilo.
Brzdy prichádzajúceho vlaku nepríjemne zahvízdali, na čo si Rebeka na chvíľu zakryla uši. Ľudia začali vystupovať a v tom ho zbadala. Vykročila mu kúsok naproti a v žalúdku sa jej zrazu zakrútilo.
-Ahoj,- pozdravila, keď už stáli oproti sebe.
-No čau,- odzdravil a na pery jej vtisol bozk. Nachvíľu ju zamrazil zvláštny chlad, ktorý však hneď aj pominul, takže ak to aj postrehla, ihneď na to zabudla.
-Ako sa máš?- opýtala sa.
-No ani nič moc. A čo ty?-
-Ja už skvele, keď ťa konečne vidím,- usmiala sa naňho a pobrali sa zo stanice preč. -Chýbal si mi.- dodala, na čo jej úsmev opätoval.
-Takmer som nestihol na vlak. Profka ma nechcela pustiť päť minút skôr, bola úplne neúprosná.- Rebeka sa len pousmiala. -K tomu som úplne dokašľal test zo sloviny a triedna volala domov našim, že prečo neboli na združení, o ktorom som im akosi zabudol povedať.
-Tak to je dosť nepríjemné...- zamyslela sa. Prešli cez koľajnice a z chodníka zišli na cestu. -Ideme ku mne?-
-A kto ti je doma?- spýtal sa nie moc nadšene.
-Iba mamina.-
-A nejdeme radšej ku nám?- navrhol zas on.
-Ku vám?- Rebeka zaváhala. -Ale veď stále sme u teba, vašim už musím liezť na nervy...-
-Dobre vieš, že to nie je pravda,- oponoval jej. Na tvári mal zvláštny výraz, ktorý ju znepokojoval, ale vysvetlila si to tým, že má zlú náladu. Veď keby bola dnes v jeho koži, tak by mala asi na tvári výraz vraždiacej bábiky. Nechcela mu deň zhoršovať ešte aj ona, tak šli teda k nemu. Rozprávali sa o úplných banálnostiach z celého týždňa, lenže Rebeka si všimla, že Timovi do reči bohvieako nebolo.
-Skočíme cestou do toho bazáru?- plánovala predať starý telefón, nakoľko si pred týždňom zaobstarala nový.
-No jasné, môžeme,- súhlasil Tim, aj keď si Rebeka všimla, že sa mu moc nechcelo.
-Počkaj, to si ale budem musieť vymazať všetky sms-ky!?- uvedomila si... -To ale nechcem! Mám tam správy dokonca ešte spred dvoch rokov... vôbec všetky dôležité sms-ky od teba.-
-No to je už na tebe,- odpovedal jej na to Tim, ako keby jemu na tom vôbec nezáležalo. To Rebeku trošku zamrzelo, lebo mala pocit, že poslednú dobu ho nezaujímalo nič, čo sa ich dvoch týkalo.
-A keby som si ich všetky prepísala do tohto nového? Hmm?- uvažovala. Tim len pokrčil plecami a netrpezlivo sa otočil. Rebeke to bolo veľmi ľúto, pretože tie správy boli akoby ich denník vzťahu. Mala tam všetky najkrajšie a najúprimnejšie správy, dokonca aj keď sa hádali cez sms. Proste všetky významné a pre ňu dôležité odkazy. Prechádzala mobilom do kolónky ´správy´ a klikla na položku ´všetko vymazať.´ Mala pocit, že vymaže aj všetky spomienky...
Bože, veď sú to len sms-ky, pomyslela si triezvejšie. Ale predsa len, keď potvrdila vymazanie, premohol ju sklesnutý pocit zvláštneho prázdna. Akoby vymazala kúsok z neho...
-Milujem ťa,- hlesla. Vraví sa, že ženy tieto slová vyslovujú najmä preto, aby im muži na ňu patrične odpovedali vtedy, keď to chcú najviac počuť. Pre momentálnu Rebekinu situáciu to bolo celkom výstižné, lenže ona sa namiesto očakávanej odpovede dočkala len zvláštneho pohľadu plného bolesti. Nič sa nedeje, upokojovala sa. Má zlú náladu, to je všetko, vravel jej akýsi cudzí hlas, ktorému jej intuícia ale vôbec neverila.
V bazári jej dali celkom slušné peniaze, ktoré sa jej fakt hodili, pretože tie, čo si priniesla tvrdo zarobené zo zahraničnej praxe, sa akosi neuveriteľne rýchlo míňali.
Zvyšok cesty prešli úplne mlčky a hlavou sa jej premietal film rozhádzaných myšlienok. Pritom mala sto chutí sa otočiť a vrátiť sa domov, no nemohla. Vedela, že musí ísť.
Ešte sa nestihli ani poriadne vyzuť a vo dverách ich vítala Timova mladšia sestra Ninka.
-Timi! Timi! Rebeka! Rebeka! Konečne ste prišli! Som vás čakala celý týždeň!- Rebeka tú maličkú úplne zbožňovala. Vedela, že aj ona si ju veľmi obľúbila už hneď od začiatku ako k nim začala Rebeka chodiť. Ninka mala vtedy len štyri roky, a keď ju s Timom občas večer strážievali, čítavala jej rozprávky dokým nezaspala. Bolo to neobyčajné dieťa, už len preto, že nemala bábiky ako ostatné dievčatá, ale obrovskú zbierku rozličných koníkov a iných zvieratiek, no najmä koníkov. Raz jej ukázala svoj nový nálepkový album, kde si podľa čísiel lepila obrázky koňov a poníkov.
-Ak budeš chcieť, tak mi nabudúce, keď k nám prídeš, prines nové nálepky a budeme ich tu spolu lepiť, dobre?- odvtedy jej Rebeka takmer zakaždým doniesla sľúbené nálepky a potom jej ich pomáhala prilepiť do albumu. Spomenula si, že keď bola ona malá, tak jej raz brat kúpil podobný album, len s inou tematikou na vtedy trendovú prvú, počítačovo spracovanú rozprávku Toy Story.
Teraz mala Ninka takmer sedem rokov, chodila už do školy a Rebeka ju už brala ako svoju mladšiu sestru. Rozprávky jej už síce dávno nečítala, no vždy sa našlo niečo, čím si chvíľu času venovali jedna druhej. Buď si pozerali nejakú rozprávku alebo jej trošku pomohla s úlohami do školy, či počúvala ako sa zdokonaľuje v hre na klavíri.
No dnes, dnes potrebovala byť s Timom sama. Vedela, že sa musia porozprávať a ten rozhovor nebude krátky, tým si bola istá.
Komentáre