.:PIXKA:.

   V podstate to vyzeralo ako úplne bežný piatok ako väčšina ostatných. Zvítali sa s malou Ninou a s ostatnými, ktorí boli práve doma. Tim si zložil veci, najedol sa, pokecali si s jeho mamou čo nové v škole a vôbec, a potom sa pobrali do izby. Ninka bola chvíľu s nimi, ale potom zrejme vycítila to dusno, ktoré by sa dalo krájať, a tak nakoniec odišla a oni osameli.

  

   Ležali na posteli vedľa seba a mlčali. Cítila jeho blízkosť, ale paradoxne sa jej zdalo, že je akosi veľmi ďaleko. Napätie medzi nimi tak vibrovalo, že sa to už nedalo znášať. Chcela, aby ju objal, aby sa na ňu usmial tým úsmevom, ktorým si ju získal. Chcela počuť jeho hrejivé slová, chcela, aby ju pohladil, pobozkal... ale on nič. Len mŕtvo ležal, pozeral do stropu a premýšľal.

   -Timi, stalo sa niečo?- začala.

   Mlčal. Pozrel sa na ňu tým pohľadom, ktorý ju ukrutne bolel. Videla, že jej niečo musí povedať, ale bál sa. Nevedel ako... Dívali sa jeden druhému hlboko do očí a obom sa v nich zaleskli slzy.

   -Tim, ty ma už nemiluješ,- vyhŕklo z nej. Nastalo ešte dusnejšie, precítenejšie, ubíjajúce ticho.

   -Rebeka ja proste neviem čo cítim,- konečne prehovoril. -Som úplne zmätený...- Síce tieto slová čakala, zarazila sa a priveľmi ju to zabolelo. Nevedela ako má reagovať, prvýkrát dostávala kopačky. Lenže toto nebol rozchod platonickej lásky, toto bolo násilné odtrhnutie človeka, ktorý bol súčasťou jej bytia, človeka, ktorému dala všetko, človeka, ktorému úplne dôverovala a ktorého rešpektovala. Mala pocit, že sa zmenšovala, že sa jej život sfúkaval ako balón, pomaly a chrapľavo.

   V tom sa obaja posadili oproti sebe a zúfalo ju objal. Nechcel jej ublížiť, mal ju veľmi rád, bol s ňou skoro tri roky... ale vedel, že to čo už k nej cíti nie je láska. Nebola to ani ľútosť, boli to city, ktoré nevedel opísať.

   -Ako dlho?- spýtala sa.

   -Čo ako dlho?- nechápal.

   -Ako dlho to už takto cítiš?-

   -Ja neviem, ale už dlho. Myslel som si, že máme len zlé obdobie, že sa to spraví, ale tento týždeň som si proste uvedomil, že sa čosi zmenilo.- na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval. -Premýšľal som celý čas, ako ti to mám povedať, chcel som s tým ešte počkať, ale ako vidíš, predbehla si ma. Viem, že sa chovám ako hlupák, prepáč...-

   -Máš pravdu, pozeráš sa na mňa ako keby som mala maláriu, takmer si mi povedal dve slová a tváriš sa akoby si plánoval sebe vraždu.-

   -Prepáč...-

   -Neospravedlňuj sa za to, čo cítiš...-

   -Ale mne je to ľúto...- zašepkal. Guča v hrdle mu začala narastať a strácal hlas.

   -Mne ešte viac... tomu ver...- privrela oči a po ľavom líci sa jej skotúľala slza.

  

 

   Sedel tam oproti nej s hlavou položenou na jej prsiach a plakal. Sedela tam oproti nemu s jeho hlavou na prsiach, hrala sa mu s vlasmi a plakala. Premýšľala, aký bude teraz jej život. Čo bude robiť? Jej život sa práve obrátil o stoosemdesiat stupňov a ona nevedela čo si počne. Všetky predstavy do budúcnosti, všetky sny a túžby sa práve rozplynuli do vzduchu ako cigaretový dym a za sebou zanechali zápach prázdna.

   Postavila sa a prešla k oknu. Všimla si, že vonku sa už zotmelo a dokonca sa aj rozpršalo. 

   Niekde v hrudi ju tlačila neurčitá hmota a telo jej zaliala vlna horúcej nevoľnosti. Bolo jej na omdletie. Potrebovala rýchlo pohár vody, pretože v ústach jej vyschlo ako po púštnej búrke. Chcelo sa jej kričať, ale narastajúca hrča v hrdle jej to proste nedovolila. Odrážajúce sa svetlo mesiaca o zvyšky snehu zvýrazňovalo jej zblednutú tvár, zrak sa jej zahmlil a v nohách ju podlomila sila beznádeje... Zrazu nič nepočula, iba ako kvapky dažďa narážajú na okennú parapetu a mala pocit, že v jej hlave má koncert skupina rockových bubeníkov. Niekde v diaľke v pozadí sa ozval dôverne známy hlas, ale vôbec mu nerozumela. Potrebovala vypnúť... jej organizmus sa prepol na núdzový režim a zahalila ju čierna tma...